Riaditeľ pevnosti Andrej Ozimy: „Niektorí ľudia veria, že pod Dunajom existuje tunel, ktorý nás spája s Maďarskom“

Čo by povedali múry komárňanskej pevnosti, keby vedeli rozprávať? Rozhovor s týmto európskym unikátom síce vyhotoviť nevieme, ale podarilo sa nám porozprávať s niekým, kto má k nemu veľmi blízko. Muzeológ, hlavný sprievodca pevnosti a riaditeľ Pro Castello Comaromiensi Andrej Ozimy nám porozprával nie len o svojej nezvyčajnej práci, ale prezradil aj „pikošky“ spomedzi múrov pevnostného systému v Komárne.

Ak sa spomenie povolanie „muzeológ,“ tak pre niektorých to môže znieť nudne. Avšak opak je pravdou a na niektorých miestach, akými je napríklad aj pevnostný systém v Komárne je vždy niečo nové na objavovanie. Ale prečo sa niekto rozhodne pre to, že strávi svoj život medzi zastaralými  predmetmi v historickej inštitúcii? K niečomu takému jednoznačne treba mať vzťah a Andrej Ozimy už od malička obľuboval všetko historické, čo má za sebou príbeh desaťročí alebo storočí. „Pôvodne som chcel byť egyptológom, ale taký odbor na Slovensku neotvárajú. Tak som sa rozhodol pre archeológiu v Nitre. Tam sa mi, bohužiaľ, podarilo vyštudovať len prvé dva ročníky, lebo som neurobil jednu zo skúšok.“ Andrej to však nevzdal a znova sa vybral po ceste za históriou, nakoľko hneď ako to bolo možné, tak sa prihlásil na odbor muzeológie, ktorý aj úspešne zvládol.

Do pevnosti vďaka šťastnej náhode

Po ukončení štúdia sa Andrej stretol s rovnakým scenárom, s ktorým sa stretáva množstvo čerstvých absolventom univerzity. „Po škole som ostal nezamestnaný. Absolvoval som rôzne kurzy, keď raz mi zavolali z úradu práce, že na mestskom úrade sa uvoľnila jedna pozícia. Išlo o asistenčné práce pre pamiatkara pána Ľudovíta Gráfela. Ja som sa tejto ponuke veľmi potešil, pretože komárňanský odborník na miestny pevnostný systém bol pre mňa niečo ako celebrita.“ Mladý muzeológ pôsobil prvé tri mesiace ako sprievodca po pevnosti, aby sa o nej čo najviac naučil, a následne sa v inštitúcii zabýval natrvalo.

Pracovať vo svetoznámej inštitúcii nie je samozrejmosťou a svoje o tom vie aj Andrej, ktorý svoju prácu považuje za naozaj veľké privilégium. „Kolegovia si zo mňa dokonca aj uťahujú keď v ruke držím veľký kľúč od pevnosti, že som pán pevnosti,“ hovorí riaditeľ pevnosti s úsmevom. Spomína aj na svoje detské časy, kedy bola pevnosť sprístupnená len v rámci osláv 1. mája. Už vtedy ho pevnosť zaujala a chcel prebádať všetky kúty tejto historickej pamiatky. „Pevnosť je obrovská a zaujímavá budova ale zároveň sa s ňou nesie aj veľká zodpovednosť. Výhodou a nevýhodou v jednom je jej veľkosť. Toto sa nám zatiaľ nepodarilo využiť, ale do budúcnosti to chceme zmeniť.“ Andrej chce, aby sa pevnosť stala istým miestom pre ľudí, kam môžu chodiť takmer hocikedy.

Nachádzalo sa v pevnosti 200 000 vojakov?

Pevnosť má za sebou veľmi bohatú históriu a medzi jej múrmi sa ocitlo veľké množstvo panovníkov. Najviac využitá bola v druhej polovici 16. storočia keby bola vybudovaná, a v čase, keď Turci obsadzovali strednú Európu. Ďalšiu dôležitú úlohu plnila v čase, keď bola vybudovaná Nová pevnosť, kedy Turci obsadili Nové Zámky. Po vyhnaní Turkov negatívne zapôsobili na budovu aj dve veľké zemetrasenia. „Málokto vie, že o komplexnosť pevnostného systému sa zaslúžil František I. Keby v roku 1809 Napoleon neobsadil Viedeň a cisársky dvor a vojenské velenie by sa nepresťahovalo práve do Komárna, tak pevnostný systém, ako ho poznáme dnes, by zrejme neexistoval.“ Panovník sa totiž pri jednej z inšpekcií obnovy Pevnosti rozhodol, že z Komárna urobí jeden z najdôležitejších oporných bodov monarchie, ktorý sa mal „považovať za hlavný centrálny sklad pre celú monarchiu, a nie len ako zásobáreň posádky tejto obrovskej pevnosti na jeden rok, ale ako miesto, ktoré zabezpečí aj bezpečné ubytovanie pre 200 000-ovú armádu“. Ale ocitlo sa v skutočnosti v pevnosti také veľké množstvo vojakov? Andrej odpovedá, že nie, išlo väčšinou o základnú posádku.

Ktoré obdobie pevnosti má Andrej najradšej? Pri tejto otázke sa budeme musieť vrátiť hlbšie do histórie. „Najradšej by som sa vrátil do toho 16. storočia keď pevnosť začali budovať. Chcel by som vedieť, čo tu bolo pred ňou, keďže sa hovorí aj o nejakom hrade a paláci Mateja Korvína, ale žiaľ polohu týchto objektov dnes nepoznáme. Z týchto čias sa nezachovali žiadne mapy alebo kresby.“ Zaujímavé je podľa Andreja aj obdobie na začiatku 19. storočia, kedy sa pevnosť začala obnovovať. Prebudovala sa celá Stará a Nová pevnosť, týždenne tu pracovalo 10 000 vojakov. „Pri výstavbe používali len veľmi jednoduché nástroje, takže to bola ťažká práca,“ približuje toto obdobie.

Ktoré historické „osobnosti“ pevnosť navštívili?

Azda najviac sa v priestoroch pevnosti zdržal František I. aj so svojou rodinou. Komárno bolo Slobodné kráľovské mesto a tak v tom čase navštevovali mesto aj arcivojvodovia a arcivojvodkyne. Takmer každá z historických pamiatok na Slovensku má nejakú povesť alebo zaujímavý príbeh. Inak to nie je ani v prípade pevnosti. „V polovici 19. storočia pevnosť navštívil jeden korunný princ, ktorý sa počas celej návštevy veľmi díval na steny. Keď sa ho spýtali, že čo tak veľmi sleduje, odpovedal: Ja som si myslel, že tu je všetko modré. Na otázku prečo, odpovedal: Pozeral som si knihu výdavkov pre pevnosť, kde bola položka atrament v hodnote 10 000 zlatých. Princ bol vraj veľmi prekvapený, že sa také množstvo atramentu dá minúť na písanie.“ Zaujímavosťou je tiež aj skutočnosť, že v pevnosti sa korunovačné klenoty uchovávali nie len raz, ale dokonca dvakrát! Pevnosť tak musela byť naozaj zárukou bezpečnosti a nedobytnosti.

Prečo Andrej nezvykne turistom hovoriť príbeh o ukradnutej korune kráľa Ladislava V. Pohrobka? „Je pravda, že sa v pevnosti nachádzali aj korunovačné klenoty, ktoré ukradla Ladislavova mama z Vyšehradu. Samotný Ladislav sa dokonca aj narodil v Komárne. Avšak v tom čase išlo ešte o hrad a nie pevnosť a o tom hrade nevieme nič.“ K danej krádeži korunovačných klenotov sa viaže aj povesť, podľa ktorej mal byť práve v tom čase ohnutý kríž, ktorý sa nachádza na Svätoštefanskej korune.

Odokryté cesty, krypta a tunel?

Pevnosť ostala po odchode sovietskych vojsk v dezolátnom stave a stalo sa z nej „miesto duchov.“  „Pevnosť je ešte stále v zlom stave, ale vďaka rôznym projektom sa obnovuje strecha kasárenskej budovy a obnovila sa aj Pracháreň. Jedna časť kasární je vydaná do prenájmu jednej neziskovke, ktorá by tu chcela v budúcnosti urobiť hotel alebo ubytovacie priestory. Radi by sme tu mali novú turistickú kanceláriu, ktorá sa momentálne nachádza 200 metrov od pevnosti.“ Dnes sa pevnosť primárne využíva na sprevádzanie turistov alebo príležitostne ide o jednodňové akcie alebo napríklad tradičný 1. máj. „Tento rok sa prvýkrát v pevnosti konali aj Komárňanské vojenské hostiny, z ktorých by chceli urobiť tradíciu. Každý rok tu trénuje napríklad aj Lynx komando,“ dodáva Andrej.

Pevnosť v Komárne neustále odkrýva svoje ďalšie a ďalšie tajomstvá. Do augusta tohto roku prebiehal napríklad aj archeologický výskum, cieľom ktorého bolo zistiť existenciu ciest z 19. storočia. „Objavili sa nálezy zo 16. až 20. storočia – okrem množstva keramiky, aj munícia, časti fajok, minca Františka I., a dokonca aj pôvodná cesta a odvodňovací chodník.“ Čo by sme ešte v pevnosti mohli objaviť? „Aj v Starej a Novej pevnosti sa nachádzali kostoly a pod tými kostolmi sa nachádzali krypty. Veľmi rád by som preskúmal práve tieto krypty a zistil, či tam vôbec sú a ak áno, čo sa v nich nachádza.“

Ďalším krokom pre prebádanie pevnosti, tak môžu byť napríklad spomínané krypty alebo možno sa raz archeológovia vyberú aj na podzemnú výpravu. „Niektorí ľudia veria, že pod Dunajom existuje tunel, ktorý nás spája s Maďarskom. Počul som aj o takej povere, že od Monoštorskej pevnosti vedie k nám do Starej pevnosti podzemná železnica, vďaka ktorej vojaci prenášali muníciu. Osobne si neviem predstaviť, že v 19. storočí mali takú technológiu, ale sú ľudia, ktorí tvrdia, že o tom vedia.“