Neďaleko mesta kedysi viedla trať cukrovarskej železnice (6.časť)

Kúsok od Nových Zámkoch, v meste Šurany, sa v minulosti nachádzal najväčší cukrovar v strednej Európe. V jeho areáli sa rozprestierala rozsiahla železničná trať. Vagóny plné cukru prechádzali aj po novozámockých koľajniciach. Žiaľ, po viac než stopäťdesiat ročnej prevádzke cukrovar v roku 2001 zanikol.

Svetoznámy podnik na výrobu cukru

Dobré podmienky pre pestovanie cukrovej repy na rozsiahlych pozemkoch grófa Károlyiho v okolí Šurian boli impulzom pre vybudovanie cukrovaru. Stalo sa tak v roku 1854, kedy sa nový šuriansky cukrovar stal jedným z desiatich na území dnešného Slovenska. Za jeho vznikom stojí veľký cukrovarník Fridrich Frey a viedenskí obchodníci Leopold von Lippmann a Maximilián Gerson.

Podnik sa rýchlo vyvinul v najmodernejší a najväčší podnik svojho druhu v strednej Európe, ktorý bol známy v rôznych miestach na svete. Už v roku 1856 spustili v ňom prvú prevádzku slúžiacu na rafináciu cukru v habsurskej monarchii.

Kým sa dovtedy vyrábal na sladenie používal iba surový hnedý, nerafinovaný cukor, zo šurianskeho cukrovaru vyvážali krásny snehobiely cukor. Novinka sa postupne rozšírila a čoskoro sa stala bežnou súčasťou domácností. Dobré meno kvalitných výrobkov sa šírilo do ďaleka. Svoju produkciu koncom 19. storočia cukrovar úspešne prezentoval aj na svetových výstavách vo Viedni a Paríži.

Rozsiahla železničná trať

Tak, ako sa zväčšovalo množstvo spracovaných plodín a produkcia podniku, narastali aj jeho dopravné potreby. Už od roku 1850 prechádzala v relatívnej blízkosti Šurian železničná trať, ktorá v tom čase spájala dve najdôležitejšie mestá monarchie- Viedeň s Budapešťou, v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia nastala správna chvíľa, aby sa k nej cukrovar pripojil vlastnou súkromnou železničnou vlečkou na trase Šurany- Palárikovo s dĺžkou 8,5 kilometra.

Prvý vlak po nej prešiel v decembri 1867, ale krátko na to, po krachu viedenskej burzy v roku 1873, predala spoločnosť Lippmann túto vlečku Spoločnosti štátnej dráhy (StEG) za sumu 200 000 zlatých. Do vlastníctva spoločnosti prešla k 1. januáru 1874, o päť dní neskôr sa uskutočnila povinná technicko- policajná pochôdzka a už 15. januára 1874 sa rozbehla pravidelná doprava.

Železničný uzol v Šuranoch bol postupne vybudovaný do rozsahu, v akom ho poznáme dnes. Výstavba trati do Nitry sa uskutočnila už roku 1876, do Zlatých Moraviec v roku 1894 a napokon v roku 1900 aj do Nových Zámkov.

Rozvoj cukrovaru

Novým majiteľom cukrovaru sa roku 1881 stal barón Sándor Hatvany Deutcsch, ktorý ho rozšírili o tehelňu, obilný mlyn, paprikový mlyn, liehovar a výkrmňu prasiat. Vďaka jeho zodpovednému riadeniu podnik ďalej rástol a pribúdali hektáre pôdy, pričom jej plocha dosiahla až 28 000 hektárov. Okrem toho sa zvyšovala kapacita podniku, zlepšovalo sa jeho technické vybavenie, ale aj výrobné postupy.

Nie je preto prekvapením, že pod vedením baróna Deutscha prišlo na rad aj riešenie otázky prepravy dôležitej suroviny- cukrovej repy. Jej zváženie konskými povozmi vo veľkých množstvách a z niekoľko kilometrov vzdialených miest bolo problematické. Práve jesenné mesiace repnej kampane bývali často ďaždivé, kvôli čomu sa mnoho ciest pre ťažké povozy stalo úplne neprejazdnými.

Z toho dôvodu bola vybudovaná hospodárska železnica s parným pohonom. Pochôdzka prvého plánovaného úseku, ktorý začínal v cukrovare v Šuranoch a viedol do Poľného Kesova sa konala 4. októbra 1911. Samotná stavba železnice začala ešte pred koncom roka 1911, jej technicko- policajná skúška prebehla dňa 4. septembra 1912. Prevádzka na trati bola riadená z cukrovaru Šurany, kde sa nachádzalo aj zázemie železnice s výhrevňou.

V tom období už naplno bežali stavebné práce aj na ďalších troch úsekoch, ktoré vychádzali z Poľného Kesova. Čerstvo vybudované trasy viedli do Veľkej Doliny, Nového Majora a do majera Taran. Technicko-policajná skúška sa stihla vykonať iba s jednomesačným oneskorením v porovnaní s kmeňovou traťou, dňa 22. októbra 1912.

Vôňa spáleného cukru sa šírila po celom meste

Sľubný rozvoj však v nasledujúcich rokoch poznačili udalosti prvej svetovej vojny, ale najmä požiar rafinérie cukru, ktorý vypukol 17. januára 1916. Cukrovarnícke listy o udalosti napísali: „Požár továrny ve Velkých Suránech v Uhrách. Telegraficky podána dnes 19.1. zpráva o požáru v tomto cukrovaru, jenž se značnou merou šíri, tak že nástavá obava, že celá budova bude schvácena. Veškerá pozornost hasícich organu venovaná proti skladištím a vukolním budovám, které snad prece bude lze zachrániti.“

Náročná lokalizácia veľkého požiaru trvala niekoľko hodín, vďaka nej sa podarilo zachrániť sklady a surováreň. Škoda vo výške v troch miliónov korún, bola vysoká, pretože akciový kapitál cukrovaru v tom roku činil desať miliónov korún. Budovu rafinérie zlikvidovali, jej prevádzka bola obnovená pod jednou strechou v roku 1920.

Najdlhšia železničná trať na Slovensku

Dopestovanú cukrovú repu zo slovenských polí preto namiesto šurianskeho cukrovaru začal spracovávať cukrovar v Nitre, hospodárskej železnici však chýbalo vhodné prekládkové miesto na slovenskom území. Nepriaznivú situáciu vyriešila výstavba novej vetvy do nákladiska Branč, ktorý sa rozprestieral na trati Šurany- Nitra.

Posledné významné rozšírenie siete sa uskutočnilo v roku 1950, kedy bola postavená šešť kilometrov dlhá odbočka od Nového Majera do Selíc. Jej prevádzka bola zastavená, pretože nebola využívaná.

Cukrovarnícka úzko koľajná trať za rok prepravila priemerne šesťtisíc vozňov repy, viac ako tritisíc vozňov repných rezkov a stodvadsať vozňov melasy. Vo svojom vrcholnom období bola dlhá až 110 kilometrov, vďaka čomu patrila medzi najdlhšie železničné trasy na Slovensku. Úzkokoľajná trať bola fyzicky prepojená aj s niekoľkými súkromnými železnicami v okolí Trnovca nad Váhom, Horného a Dolného Jatova.

Série tragických požiarov

V priebehu takmer 150 ročnej prevádzky zasiahlo podnik niekoľko nešťastí. Fabriku zasiahli väčšie požiare v rokoch 1884, 1916, 1926. Najtragickejší požiar vypukol vo februári 1989, keď pri výbuchu zahynulo osem robotníkov.

Úpadok cukrovarskej trate

S príchodom povojnového masového rozvoja mechanizácie poľnohospodárstva a automobilizmu koncov päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia začal úpadok úzkokoľajnej trate. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov odkrojila veľký kus výstavba Duslo Šaľa, keď dňa 7. septembra 1958 bol položený jej základný kameň. Vo svojich začiatkoch niesla názov Dusikáreň Šaľa a patrila pod Chemické závody Juraja Dimitrova v Bratislave. Výroba umelých hnojív bola spustená v roku 1960.

V roku 1966 bolo v prevádzke len šesťdesiatjeden kilometrov železnice. Posledná repná kampaň sa uskutočnila na prelome rokov 1968 a 1969. Po nej nasledovala likvidácia vozového parku, vrátane plne prevádzky schopných parných rušňov a zvršku trate.

Cukrovar Šurany pokračoval v prevádzke aj bez úzkokoľajnej trate. Cukrová repa z neďalekého okolia bola odvážaná v nákladných autách, zo vzdialenejších miest aj po železničnej vlečke.

Dnes by ste šuriansky cukrovar hľadali márne

Po roku 1989 bol podnik sprivatizovaný, v tom období v ňom pracovalo približne dvesto stálych zamestnancov, ktorých počas sezóny posilnilo ďalších stopäťdesiat- stošesťdesiat brigádnikov. V roku 2000 sa zahraničný vlastník rozhodol ukončiť výrobu. Poslední zamestnanci podniku boli prepustení v júli 2001.

Lákavá atrakcia pre bikerov a filmárov

Tajomná atmosféra láka priaznivcov urbexu a filmárov historických filmov a dokumentov. Šuriansky cukrovar sa ocitol na BBC, keď Šurany navštívil britský komik Stephen Fry, ktorého otec tu kedysi pracoval. V jednej zo zachovalých hál vznikol najväčší bikepark v strednej Európe. Slovenskí filmári ho dokonale využili ako kulisy pre film Nesplnený sľub.

Cukrovar sa ocitol aj v dokumentárnom cykle Budujeme Slovensko. V dvadsaťšesť minútovom dokumentárnom snímku v réžii Bibiany Beňovej sa hovorí o živote na slovensko- maďarskom pomedzí a o premenlivých podobách geografických i ľudských hraníc.

Podobných opustených miest sa v novozámockom okolí nachádza niekoľko. Momentálne je otázne, aký osud ich ešte čaká.

Nová budova železničnej stanice v Nových Zámkoch je aj po rokoch fungovania veľmi obľúbenou. Nové Zámky sú jedným z mála miest, ktoré sa môže pýšiť nádhernou železničnou stanicou. Budova železničnej stanice bola nedávno vyhlásená za kultúrnu pamiatku!

Železničná stanica v Nových Zámkoch za roky svojej existencie zažila toho veľa! Práve ste dočítali posledný diel zo série, ktorá sa venovala jej histórii. Viac zaujímavostí si môžete prečítať v ďalších článkoch.

ZDROJ: VLAKY.NET., SURAIL.SZM.SK, WATSON, DNES24.SK