Svetový unikát – vojenské hroby v Nových Zámkoch sú miestom posledného odpočinku spojencov aj nepriateľov

Vojenské hroby na novozámockom cintoríne sa radia k svetovej rarite. Jeden vedľa druhého tu našli miesto večného odpočinku bývalí nepriatelia rôznych národností a vierovyznaní – členovia Rakúsko-uhorskej armády, Nemci, Taliani, zajatci z Ruska či Srbska a dokonca bosniansky moslim.

Prvá svetová vojna často nesie pomenovanie aj Veľká vojna, keďže svojim rozsahom dovtedy nemala v dejinách obdoby. Na bojových frontoch prichádzalo o život obrovské množstvo ľudí a ich pochovávanie si žiadalo vypracovanie nových prístupov k otázke pochovávania padlých vojakov a vedenia evidencie hrobov. Tieto smutné reformy sa dotkli aj Nových Zámkov, kde boli na večný odpočinok uložené pozostatky stoviek vojakov.

Za dôležitý dátum sa považuje november roku 1915, kedy bola zriadená 9. sekcia cisárskeho a kráľovského ministerstva vojny a prvou zákonnou normou na našom území sa stal zákonný článok číslo  VIII/1917. Priamo na vojenskom fronte boli sprvu za pochovávanie zodpovedné oddiely sanácie bojiska. Neskôr ich úlohu prebrali jednotky známe ako k.u.k. Kriegsgräber-Abteilun. Okrem toho však v rovnakom čase začali vznikať vojenské hroby aj v hlbšom zázemí. Zriaďovanie a následne starostlivosť o tieto hroby mali na starosti miestne vojenské správy.

Vojenské hroby na území Nových Zámkov

Na území mesta Nové Zámky boli padlí vojaci pochovávaní predovšetkým na starom cintoríne Babka a na cintoríne na konci Slovenskej ulice. Okrem týchto miest však bolo 10 vojakov pochovaných na židovskom cintoríne a dvaja ďalší na cintoríne Panczadomb – menovite išlo o 34-ročného delostrelca Jánosa Pasztóa z Nových Zámkov a o 22-ročného pešiaka Pála Hajcsára z Pečeníc.

V meste sa roku 1926 otvoril centrálny cintorín Sv. Jozefa a dovtedy využívané obvodové cintoríny naveky zatvorili svoje brány. O niekoľko rokov neskôr, konkrétne 25. 9. 1933 sa zástupcovia miestneho posádkového veliteľstva obrátili na mešťanostu Jánosa Holotu s prosbou o vybudovanie vojenského cintorína v areáli cintorína Sv. Jozefa, kde by bolo možné sústrediť pozostatky vojakov z 1. sv. vojny (pôvodne pochovaných na cintorínoch Babka a na cintoríne na Slovenskej ulici) a rovnako pozostatky vojakov zosnulých v júni 1919 pri obrane Nových Zámkov a okolia. Po udelení predbežného súhlasu mesta sa v polovici októbra mohli začať exhumačné práce, počas trvania ktorých boli zo zeme vyňaté pozostatky väčšiny vojakov z cintorína Babka a asi tretiny vojakov z cintorína na Slovenskej ulici. Zvyšní vojaci zostali, zrejme pre nedostatok priestoru, naďalej odpočívať na svojich pôvodných miestach. Rozmiestnenie väčšiny hrobov by sme mohli teoreticky určiť ešte aj dnes a to vďaka plánu, ktorý začiatkom marca 1918 zhotovila pobočka k.u.k Militärbau-Abteilung v Komárne. Avšak vzhľadom na súčasný stav cintorína je ich presná lokalizácia skrze povrchový prieskum nesmierne náročná.

Slávnostné otvorenie

Dňa 26. 10. 1933 mestské zastupiteľstvo schválilo darovanie trojuholníkového pozemku o veľkosti  225 m² v IV. tabuli, na križovatke hlavnej a bočnej cesty cintorína Sv. Jozefa, za účelom pochovania už exhumovaných vojakov. Ich telesné pozostatky boli uložené do malých rakvičiek a pochované na vopred určené miesto. Vojenský cintorín následne slávnostne otvorili 28. 10. 1933.

Podľa oficiálnych zdrojov je tu pochovaných 203 vojakov – 177 obetí 1. sv. vojny a 33 obetí pohraničného konfliktu Česko-slovenskej armády s Maďarskou Červenou armádou Bélu Kuna. Ide o príslušníkov siedmych rôznych armád a desiatich národností. Pozostalí tu môžu nájsť pozostatky dvadsiatich dvoch ríšskych Nemcov, príslušníkov ruskej, srbskej, rumunskej, talianskej aj rakúsko-uhorskej armády. Medzi nimi ležia aj piati Novozámčania, menovite husári Lajos Hríbik a József Meszáros a pešiaci József Helmes, József Bodoki (pôvodom z  Pribety) a Albert Zsoldos (pôvodom z  Devínskej Novej Vsi). Miesto večného odpočinku tu našlo aj tridsaťdva československých vojakov a piati legionári zaradení taktiež do Česko-slovenskej armády.

V súvislosti s vojenským cintorínom sa veľmi často hovorí aj o vojakoch maďarskej červenej armády, ktorí v júnu 1919 prišli o život počas obsadzovania Nových Zámkov. Existuje istá zmienka, podľa ktorej boli telá padlých vojakov – tých, ktorých druhovia nepochovali na mieste, kde padli – zvážané a do zeme ukladané na cintoríne na Slovenskej ulici. Tu mali byť uložení do masového hrobu. Lokalizovať tento hrob sa však zatiaľ nepodarilo.

Konfliktný pamätník

V prostriedku vojenského cintorína sa ocitol pamätník, ktorého základný kameň bol položený dňa 24. 6. 1934 pri príležitosti 15. výročia bojov o Nové Zámky. Autorom tohto pamätníka, ktorý slávnostne odhalili 28. 10. 1936 bol akademický sochár Fraňo Štefunka. Toto súsošie zobrazovalo kľačiaceho vojaka s alegorickou ženou v pozadí, ktorá drží štít s typickým slovenským znakom – ide o veľmi ojedinelý detail, keďže v tej dobe sa na podobných miestach preferovalo vyobrazenie československého znaku. Jeho súčasťou bola aj tabuľa na počesť československých vojakov.

Krátko po dátume odhalenia ale pamätník padol. K likvidácii oficiálne došlo po pričlenení Nových Zámkov k Maďarsku. Dodnes sa špekuluje, čo skutočne stálo za týmto aktom. Neoficiálna, ale najznámejšia teória hovorí, že za to mohla jednostranná orientácia súsošia – pôsobilo to, že sochy na pomníku hľadeli a vzdávali úctu len jednej skupine pochovaných vojakov. Týmto aktom súčasne začalo pamätné miesto chátrať, čo trvalo niekoľko dlhých rokov.

Nelegálna rekonštrukcia

V máji roku 2013 spustilo mesto bez ohlásenia príslušným orgánom rekonštrukciu vojenských hrobov. Obvodný úrad Nitra začal voči mestu 13. 5. 2013  konanie vo veci správneho deliktu podľa zákona o vojnových hroboch. Stavebné práce bez udelenia schválenia pokračovali však naďalej. Preto 24. 5. 2013 obvodný úrad v Nitre vyzval na okamžité zastavenie prác a zaslanie žiadosti s projektom na Ministerstvo vnútra. Samospráve hrozila obrovská sankcia až do výšky 16 596 eur.

Mesto bolo podľa zákona povinné odoslať na Ministerstvo vnútra návrh projektu. Takmer okamžite padlo rozhodnutie, aby sa zvolalo rokovanie Spoločnej slovensko-českej medzivládnej komisie pre starostlivosť o vojnové hroby. Medzivládna komisia sa v prvý júlový deň 2013 pozrela na hroby a vzápätí požiadala o návrat pomníka do podoby z roku 1936 na základe návrhu z českej strany. Až v roku 2015 sa na mestskom úrade uskutočnilo rokovanie, kde sa podrobne prebral ďalší postup. Dohodlo sa na spoločnom postupe pre naplnenie záväzkov z rokovania komisie z roku 2013. Mesto dostalo dotáciu 10-tisíc eur od Ministerstva vnútra, pričom ďalšie financie na obnovu prisľúbilo aj Ministerstvo obrany Českej republiky.

Posledný októbrový týždeň roku 2016 dopravili na novozámocký cintorín nové súsošie z ateliéru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Súsošie sa naozaj nápadito podobá na svojho predchodcu. Zachytáva kľačiaceho vojaka, ktorého uhorská uniforma pripomína
c. k. peší pluk č. 71 (nazývaný tiež trenčiansky resp. drotársky). Za ním postáva mystická žena ako symbol republiky, ktorá drží erb s trojvrším a dvojitým krížom.

Nový pamätník bol slávnostne odovzdaný 10. 11. 2016. Na túto špeciálnu udalosť prijalo pozvanie aj niekoľko vážených hostí, medzi nimi napríklad veľvyslankyňa Rumunska Doamna Steluta Arhir, zástupca veľvyslanectva Ruskej federácie Michail Mačechin, zástupca veľvyslanectva Českej Republiky Ondřej Pometlo, 1. radkyňa veľvyslanca Srbskej republiky Itana Pavičevič, hlavná radkyňa Sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR Jana Kráľová či vedúca oddelenia obrany štátu Okresného úradu v  Nitre Katarína Vojnová.

V roku 2019 sa na novozámockom cintoríne konalo slávnostné odhalenie busty podplukovníka Jiřího Jelínka a symbolického hrobu dvadsiatich dvoch československých legionárov, ktorí presne pred 100 rokmi zahynuli pri bojoch o mesto. Podplukovníkova busta sa pôvodne nachádzala na budove sokolovne, odkiaľ ale bola v 30. rokoch minulého storočia odstránená. Občianske združenie Za troma mostami chcelo bustu vrátiť na pôvodné miesto, avšak tento zámer mestskí poslanci neschválili. Ministerstvo vnútra SR teda dalo súhlas, aby bola umiestnená pri symbolickom spoločnom hrobe legionárov na cintoríne. Na slávnosti sa zúčastnili aj vzácni hostia ako generálmajor Ján Gurník z Veľvyslanectva Českej republiky na Slovensku a plukovník Eduard Stehlík z ministerstva obrany ČR.

Požehnanie vojenských hrobov

Koncom júna roku 2013, aj napriek skoršie vzniknutej kauze,  sa na novozámockom cintoríne konala spomienková slávnosť pri príležitosti požehnania vojenských hrobov z rozhrania rokov 1914 až 1924. Príhovor primátora mesta bol okrem slovenčiny čítaný aj v anglickom a maďarskom jazyku. Pred samotným aktom požehnania hrobov si prítomní mohli vypočuť príhovor aj od troch zástupcov cirkvi.

Okrem poslancov mestského zastupiteľstva a zástupcov cirkví pozvanie prijali aj veľmi špeciálni hostia: riadny a splnomocnený veľvyslanec Ruskej federácie Pavel Kuznetsov a zástupcovia veľvyslanectiev Maďarskej, Českej aj Poľskej republiky. Česť pamiatke padlým vojakom preukázali položením krásnych vencov a zapálením sviečok.

Výnimočný (nie však ojedinelý) príbeh

Telesné pozostatky takmer 60-tich vojakov už dali ich príbuzní previesť do rodnej vlasti. Ďalší však dodnes márne hľadajú miesto posledného odpočinku svojich padlých príbuzných. Donedávna sa medzi nich radila aj rodina po zosnulom vojakovi  Istvánovi Gergyem. Údajne bol ranený počas prechodu cez rieku niekde na talianskom fronte. Jeho manželka dostala po niekoľkých dňoch písomné oznámenie, že jej manžel skonal v novozámockej nemocnici. Miestnemu historikovi Františkovi Danielovi sa podarilo zistiť, že István Gergye pôsobil ako štvrtý delostrelec honvédskeho delostreleckého pluku. Narodil sa v roku 1899 vo Veleme a zomrel 22. 10. 1915. Tri dni po jeho smrti bol uložený do hrobu číslo 24 na cintoríne Babka. Dnes na tomto mieste už križujú Bratislavská a Nitrianska cesta, nejakú pamiatku po vojenskom hrobe by tu príbuzní hľadali márne.

Presun tiel zo zrušených cintorínov na vyhradené miesto na cintoríne Sv. Jozefa zabezpečilo pohrebníctvo Aladára Hongosa. Telesné pozostatky vojakov uložili do detských truhličiek a poschodovite uložili do štyroch samostatných hrobov. Podľa záznamov pohrebníctva sa pozostatky Istvána Gergyeho nachádzajú v hrobe číslo III., v druhom rade a truhle číslo 10a.

O tomto premiestňovaní pozostatkov však mnoho pozostalých nebolo informovaných. Dlhé roky tak márne hľadali svojich príbuzných na už neexistujúcich cintorínoch. To však nie je všetko. Ďalšiu kuriozitu v tomto prípade predstavovalo premenovanie vojakov. Ich krstné mená totiž majú podobu, aká sa vtedajším štábnym pisárom najviac pozdávala. Na zozname z roku 1933 sú všetky krstné mená počeštené a napríklad zo spomínaného Istvána Gergyeho sa stal Štěpán.  

Na už spomínané odovzdanie nového pamätníka v roku 2016 prišla aj rodina vojaka Istvána Gergyeho, konkrétne jeho vnuk János aj s rodinou. Podľa jeho slov hrob starého otca hľadala celá ich rodina mnoho rokov, avšak nikdy sa nikam nedopátrali. Od starej mamy sa dozvedel iba toľko, že starký pred smrťou poslal z nemocnice ešte tri listy – tie sa ale počas rokov nešťastne stratili. Odpovede našiel až na maďarskej vojenskej stránke, kde získal informácie, že jeho starý otec je pochovaný na Slovensku, konkrétne v Nových Zámkoch. Urobilo mu neskutočnú radosť, že po tak dlhej dobe našiel vytúžené odpovede a sám sebe sľúbil, že na starkého hrob príde každý rok. Koniec koncov, Nové Zámky a maďarské mesto Celldömölk nie sú podľa neho vôbec vzdialené.

Príbeh Jánosa a jeho rodiny nie je na Slovensku, v Maďarsku ale ani v celej Európe ojedinelý. Mnoho rodín každoročne zapaľuje sviečky na pamiatku vo vojne padlým príbuzným pri pomníkoch na miestnych cintorínoch alebo prípadne doma, keďže nemajú žiadne informácie ohľadne miesta ich posledného odpočinku. Akoby ich hroby nikdy ani neexistovali.

Známi aj neznámi

Súčasťou cintorína Sv. Jozefa v Nových Zámkoch je ešte jedna, podstatne menšia časť, kde do dnešného dňa možno nájsť ďalších niekoľko vojenských hrobov. Na večný odpočinok sú tu uložení vojaci, ktorí vo väčšine prípadov nemajú na náhrobnom kameni uvedený rok narodenia ani úmrtia. Niektorí dokonca ani svoje meno – na malých náhrobkoch stojí iba maďarský nápis Ismeretlen katona (neznámy vojak).

Bližšie informácie o týchto hroboch sa nám, bohužiaľ, nájsť nepodarilo. Je však potešujúce vidieť, že aj napriek tomu je o toto miesto postarané a pamiatka tu pochovaných sa uctieva aj po mnohých rokoch. Na hroboch pravidelne pribúdajú kvetinové vence aj sviečky.

Zdroj: Castrum Novum (november 2012, júl 2013, november 2016, október 2019)

Foto a text: Bc. Stella Hamranová