Martina z Levíc sa rozhodla bývať v TinyHouse. Priblížila nám život na 26 metroch štvorcových
Martina Kopčanská je vysokoškolská študentka ako každá iná, no napriek tomu odlišná. Momentálne je študentkou posledného ročníka na masmediálnej fakulte na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V čase koronavírusu absolvuje svoje online hodiny z domu – zo svojho TinyHousu, o ktorom sme sa chceli dozvedieť čo najviac.
Martina cestuje po Slovensku a svete už od strednej školy. So svojím, teraz už manželom Samuelom, sa väčšinou rozhodli pre netradičné turistické destinácie ako napríklad Azerbajdžan, Macedónsko, Vietnam alebo dokonca do Južnej Kórei sa rozhodla vycestovať sama. Aj vďaka týmto cestám sa rozhodla, že chce bývať v TinyHouse.
Bývanie v malom domčeku nie je bežným javom. Kedy sa u teba objavila prvýkrát takáto myšlienka?
Premýšlali sme nad tým dlhšie. Dalo by sa povedať, že sme sa s manželom našli. Od začiatku nás oboch lákali rôzne mobilné domy a alternatívne formy bývania. Intenzívnejšie sme sa tejto myšlienke začali venovať pred štyrmi rokmi, keď už sa blížil koniec manželovho štúdia. Vedeli sme, že skôr či neskôr si budeme chcieť nájsť svoje bývanie. Obaja sme viac-menej zvyknutí, z našich ciest, spávať vonku a na rôznych „čudných“ miestach a obaja sa snažíme vyhnúť tomu úplne najkonzumnejšiemu štýlu života. Finančne sme si vyhodnotili, že nás tiny house bude stáť okolo 2 roky nájomného niekde v byte, s tým rozdielom, že toto bude naše. A obaja sme sa chceli naučiť viac pracovať s drevom a celkovo nejaké tie praktické skúsenosti do života. Jedno sa skĺbilo s druhým a rozhodli sme sa, že do toho ideme.
Čo všetko bolo potrebné pre vyhotovenie takéhoto domčeka?
Bolo to veľa krokov. Začať sme museli výberom štýlu, pretože dnes sú na trhu rôzne mobilné domy, prerobené maringotky alebo autobusy. Hľadali sme niečo, čo nám bude najviac vyhovovať a skončili sme pri Tinyhouse. Potom prišlo dlhé obdobie plánovania a projektovania. Celú stavbu navrhol môj manžel, ktorý si dlho študoval, kde majú byť stojky, ako majú byť obložené okná a tak ďalej. A potom nasledovalo kupovanie okien, ktoré sme hľadali z druhej ruky a až keď sme ich mali, bolo možné presne naplánovať konštrukciu. My máme výhodu v tom, že máme rodičov so skúsenosťami. Môj otec je elektrikár a robí s drevom a nevlastný otec Sama má stavebnú firmu. Čiže nám veľa radili a ukazovali nám čo a ako. A takisto nám požičali náradie a pomohli zohnať kvalitných dodávateľov materiálu za lepšie ceny. No a potom nasledoval rok a pol čistej práce.
Ako vyzeralo vyhotovenie v praxi?
Vyhotovenie nám zabralo približne rok a pól. Pričom my sme ozaj pracovali len cez víkendy. Po robote, po škole sme sadli do auta a išli do Levíc, z kade obaja pochádzame, a celý víkend sme makali. V podstate ide o stavbu drevodomu, len je umiestená na prívesnom vozíku agados. Všetko sme sa učili popri tom, ako sme to už robili, takže nám niektoré úkony trvali oveľa dlhšie. Najskôr sme si spravili a zateplili spodný rošt a naň sme postavili drevenú konštrukciu stien. Z jednej strany sme ju obili OSB doskami, naťahali elektrické a vodovodné rozvody, zateplili minerálnou vatou, dali parozábranu a obložili dreveným obkladom. Pomedzi to sme zasadili okná a dvere. Toto sme robili v sklade a potom sme ho vytiahli von, aby sme mohli dorobiť aj strechu. A potom začali práce v interiéri a rôzne dolaďovanie detailov, ale veľa sme robili až po prevoze.
Kde ste sa rozhodli postaviť svoj domček?
Aktuálne ho máme na prenajatom pozemku v Kľačne. Sme tu pretože manžel tu má robotu a ja viem momentálne študovať aj z domu. No a v budúcnosti, keď sa rozhodneme presťahovať, ho zas len niekam presunieme.
Kto každý vám pomohol so stavbou domu?
Veľa ľudí. Z rodiny asi každý, za čo sme veľmi vďační. Dokonca aj kamaráti obetovali niekoľko víkendov a prišli pracovať na stavbu. Určite najviac pomáhali otcovia, tí boli neskutoční a previedli nás celým procesom, či už radami alebo prácou. Väčšinu sme si robili svojpomocne. Aj nábytok, aj tapety, meranie, rezanie… Na strechu sme si objednali firmu Strešné centrum Horša, pretože nám by to trvalo aspoň tri víkendy a oni to mali zmáknuté asi za 3 hodiny. A odviedli tak perfektnú robotu, aká by sa nám nepodarila. A drevo na nábytok nám narezali vo firme Kredenc v Leviciach, pretože to by sme nemali šancu odrezať tak rovno ako oni.
„V podstate ide o stavbu drevodomu, len je umiestená na prívesnom vozíku agados.“
TinyHouse na prvý pohľad pripomína zvonka karavan a zvnútra garzonku. Je to naozaj tak?
Takto som nad tým nepremýšľala, ale v podstate áno. Alebo možno skôr mezonet, lebo je tam to poschodie. Ale áno dá sa to takto nazvať. Je to jeden veľký otvorený priesor a všetky izby sú prepojené. No a zvonka to naozaj evokuje maringotku, lebo to má kolesá, ale rozmerovo je to o niečo vyššie.
Aké vychytávky ste si museli zaobstarať?
Potrebovali sme veľa vecí na mieru. Od skriniek až po stoličky je všetko vlastnoručné robené tak, aby sa to dalo čo najefektívnejšie využiť v malom priestore. Myslím, že takou zaujímavosťou je pečiaci hrniec Omnia, v ktorom viem urobiť aj mäso, aj koláč a to na dvojplatničke. Čiže sme nemuseli investovať do drahej karavanovej rúry a prísť tak aj o cenné miesto v kuchyni. A napríklad v kúpeľni nemáme kachličky, lebo sú ťažké a pri prevoze by mohli popraskať, ale normálne sme vnútro sprchového kútu obložili vinylovou podlahou a funguje to presne tak isto.
Asi najväčšie otázniky sa naskytajú pri elektrine a vode. Ako ju máte zabezpečenú?
Od jari do jesene máme elektrinu zo solárnych panelov. Stačia nám dva panely, ktoré majú spolu 570Wp a batérie. Cez zimu sme napojení na suseda, keďže elektrikou aj kúrime. Vodu máme od jari do jesene vonku v 200l nádrži. V zime je to trochu zložitejšie, lebo ju musíme mať vnútri, a tak máme len 30l a priebežne si ju nosíme. Premýšľali sme aj nad studňou, ale nakoľko je to iba prenajatý pozemok, tak po prvé nemáme povolenie a po druhé je to zbytočná investícia.
Je niečo, čo Vám chýba z takého „bežného“ domova?
Práčka. Je trochu komplikované stále brať špinavú bielizeň niekam inam. Ale keďže aktuálne máme vody len obmedzene, nevieme si ju sem dať. Je to však malé mínus, opomenuteľné pri všetkých výhodách.
Ako vyzerá taký bežný deň v TinyHouse?
Povedala by som, že presne tak isto, ako v obyčajnom. Ráno sa zobudíme, manžel ide do roboty a ja si zapnem online prednášky dole v kuchyni. Spravím si obed v kuchyni, v ktorej je všetko to, čo aj v normálnom dome. Dvojplatnička na plyn, drez, pracovná doska a jedálenský stôl. Keď sa manžel vráti z roboty spravíme si spoločný program. Keď bolo vonku pekne, veľa času sme trávili na malej terase, ktorú sme si vonku spravili, alebo sme chodili na prechádzky. Dlhé zimné večery trávime drobnými úpravami na dome alebo pozeraním seriálu. Napríklad teraz lúskame orechy na Vianoce. A potom ideme spať do podkrovnej izby. Naozaj sa cítim tak isto, ako v akomkoľvek inom bývaní. Len tu cítim, že je to náš domov, ktorý sme si vybudovali.
Počas obdobia koronavírusu trávite v domčeku asi viac času ako bežne. Nemáte niekedy „ponorkovú chorobu“?
To má podľa mňa občas každý pár nezávisle od veľkosti domu. Základom je dopriať si aj svoj súkromný čas, ktorý môžeme obaja stráviť tým čo nás baví. A to vieme aj v menšom priestore.
„Naozaj sa cítim tak isto, ako v akomkoľvek inom bývaní.“
Prečo by sa mal niekto rozhodnúť pre bývanie v TinyHouse?
Nie je to pre každého. Ak má človek tendenciu hromadiť veci alebo nevie žiť aj so skromnejším množstvom majetku, potom to samozrejme nie je dobrý nápad. Určite to však odporúčam mladým ľudom, ktorí si vedia ubrať trochu z komfortu. Výhrou je potom vlastné bývanie v dostupnej cene. Ale nie je to len pre mladých. Je to pre všetkých, ktorí sa sústredia v živote aj na iné veci, ako na obrovský dom a hromadenie hmotných statkov. Na druhej strane to určite nie je pre rodinu s deťmi, to si aj my sami uvedomujeme. Ale ako som povedala už predtým, na rozdiel od prenájmu, toto nám zostane a do budúcna to môže fungovať napríklad ako chalupa.
Viac o bývaní v malom drevenom dome nájdete aj na Martininom blogu.