Traja králi – mágovia, svätenie vody a podomové predstavenia

Ich mená poznajú snáď všetci z nás. Takisto vieme, že práve Traja králi priniesli novonarodenému Ježiškovi vzácne dary a privítali ho na tomto svete. Viete ale, kto v skutočnosti Gašpar, Melichar a Baltazár boli?

Sviatok Troch kráľov sa už celé stáročia oslavuje 6. januára. Pre mnohých ide o sviatok, kedy nemusia do práce, iní práve v tento deň oslavujú sviatok Vianoc. Prečo je to tak? Začítajte sa do nasledujúcich riadkov a rozšírte si obzory o sviatku, ktorý na nás už čoskoro čaká. 

Na počiatku bola hviezda

Troch mudrcov, Gašpara, Melichara a Baltazára, si dejiny už po mnohé stáročia pamätajú ako vyvolených, ktorí malému Ježiškovi a jeho rodičom priniesli tri dary – zlato, kadidlo a myrhu. Ich samotný príchod k jasličkám Spasiteľa je opradený množstvom legiend, ktoré dodnes ukrývajú mnoho tajomstiev.

Za domovinu Troch kráľov sa predpokladá vtedajšie územie Perzie. Práve tam mali na nebi uvidieť žiarivú hviezdu, hovorí sa jej aj betlehemská hviezda, ktorú sa rozhodli nasledovať. Domnievali sa, že práve toto nebeské teleso ich dovedie k novému židovskému kráľovi. Po príchode do Jeruzalemu sa podľa Biblie trojica opýtala vládnuceho kráľa Herodesa: „Kde je ten práve narodený kráľ Židov? Videli sme na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“

Panovník ich nasmeroval do Betlehema so slovami, aby mu dali neodkladne vedieť, kde presne sa Ježiš nachádza. Gašpar, Melichar a Baltazár sa teda znova vydali na cestu už sprevádzaní jasne žiariacou hviezdou a slovami kráľa dorazili do vytúženého cieľa. Vytrvalosť ich doviedla priamo k Márii a malému Ježišovi, ktorému sa poklonili a odovzdali mu tri dary, ktoré symbolizujú kráľovskú dôstojnosť (zlato), Kristovo božstvo (kadidlo) a jeho smrť (myrha).

Boli skutočne traja?

Možno vás to prekvapí, ale verejnosť nie vždy verila, že Traja králi boli skutočne traja. V Evanjeliu podľa Lukáša sa mená kráľov nespomínajú, dokonca ani ich presný počet. Na ich označenie sa v niektorých prípadoch používal aj výraz Magoi, resp. Magi – ten, čo sa venuje astrológii a mágii.

Avšak v našej kultúre sa pre nich ustálilo pomenovanie králi, prípadne mudrci. V iných prekladoch Biblie sú však označovaní aj za astrológov, mágov či dokonca mníchov, ktorí vyznávajú staré perzské náboženstvo zoroastrizmus.

Až niekedy v 14. storočí sa v tradícii západnej cirkvi objavili prvé informácie, že králi, mnísi či proroci boli skutočne traja a ich mená boli Gašpar, Melichar a Baltazár. Ich počet odvodili od počtu darov, ktoré od nich Ježiš dostal, no niektorí sa priklonili aj k spojitosti so Svätou Trojicou. Traja králi sú najčastejšie zobrazení ako starý muž, muž v strednom veku a mladý muž. V západnej ikonografii je tradíciou zobrazovať jedného z nich s tmavou pleťou.

Vianočné sviatky

Ako sme už vyššie spomínali, dátum 6. január sa nespája len s oslavou Troch kráľov. Niektorí ľudia v tento deň oslavujú najkrajšie sviatky v roku – Vianoce. Táto tradícia patrí veriacim pravoslávnej cirkvi, ktorí sa riadia starším, juliánskym kalendárom. Podobne ako u veriacich rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi, aj u pravoslávnych trvajú Vianoce niekoľko dní.

Štedrý deň im tak pripadá na 6. januára. Počas nasledujúceho dňa si pripomínajú narodenie Spasiteľa, pričom 8. január je sviatkom Zboru presvätej Bohorodičky. Posledný sviatočný deň, ktorým je 9. január, patrí spomienke na prvomučeníka Štefana.

Na území dnešného Slovenska nájdeme najviac vyznávačov pravoslávnej cirkvi vo východnej časti krajiny. Kým u nás pravoslávna viera predstavuje iba malú časť spomedzi všetkých veriacich (hrubý odhad pravoslávnych veriacich sa pohybuje okolo 50-tisíc), v Rumunsku, Bulharsku, Grécku, Rusku či na Cypre je vyznávačov pravoslávnej cirkvi omnoho viac.

Staré múdrosti

Sviatok Zjavenia Pána, známy aj ako Traja králi, si v minulosti roľníci spájali aj s množstvom pranostík o počasí a úrode. Zvyky tohto dňa možno označiť aj za akési prelínania sa staroslovanských a kresťanských obradov. Významnú úlohu vo sviatočný deň zohrávala voda, ktorá mala v ľudových predstavách magicko-ochrannú funkciu. Rozšíreným ľudovým zvykom sa preto stalo svätenie vody.

Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev vykonávali svätenie vody v tečúcich potokoch a riekach. Tečúca voda, nazývaná tiež aj ako jordánska voda, bola svätená gréckokatolíckymi kňazmi ráno na Troch kráľov. Pri tejto činnosti sa bežne zhromaždili veriaci najmä v obciach severovýchodného Slovenska.

Ľudia si do tejto vody zvykli namáčať čečinu a potom sa ňou pokropili. Posvätenou vodou mnohí gazdovia napájali aj svoj dobytok. V rímskokatolíckych obciach zasa priniesli vodu v krčahoch a nádobách do kostola, kde ich následne kňaz posvätil. K vode prikladali aj kriedu, soľ, prípadne sviečku a cesnak.

Podľa etnologických výskumov ľudia týmto posväteným predmetom pripisovali magicko-ochrannú funkciu. Odkladali si ich, aby im za nepriaznivých situácií dobre slúžili počas celého nasledujúceho roka. Trojkráľové sväteniny mali ochrániť ľudí a ich zvieratá pred démonmi, strigami, diablami, vodníkmi, chorobami a prírodnými živlami.

Posvätenú vodu si ľudia často odkladali do fľaštičiek, aby si ju odniesli domov a použili tam, kde ju bolo najväčšmi treba. Následne ňou kropili svoje obydlia i stajne, dávali ju dokonca do domácich sväteničiek. Posvätenú soľ primiešali dobytku do krmiva, aby bol chránený pred porobením a posvätenú sviečku zase zapaľovali pri zomierajúcich alebo počas búrok, aby sa usadlosti a domácim nič nestalo.

Ak si niekto dal posvätiť kriedu, mohol ju následne použiť na kreslenie ochranných kruhov a krížikov v stajniach a maštaliach, aby tak ochránil svoj dobytok pred temnou mocou stríg. Posvätený cesnak si ľudia brávali so sebou na rôzne cesty, keďže malo ísť o zaručený spôsob ochrany pred vodníkmi.

Koniec sviatočného obdobia

S dátumom 6. januára sa v liturgickom kalendári končí vianočný cyklus sviatkov a mnoho domácností odkladá sviatočnú výzdobu vrátane vianočného stromčeka či betlehema.  Tento deň bol zároveň aj posledným dňom obchôdzok a kolied novoročného charakteru.

Vinše, nazývané aj koledy, mali privolať do domu zdravie, šťastie a blahobyt. Termín koleda je odvodený od rímskeho slova kalendae, ktorý označuje sviatočné dni na začiatku juliánskeho kalendára. Slovania ho neskôr prevzali a začali ním označovať slnovratové obrady. Kresťanská cirkev však bola spočiatku proti tomuto pohanskému zvyku, avšak ľudové predstavy o tom, že koleda má významný vplyv na zabezpečenie spokojného života, zaistili, že sa zachovala aj napriek prísnym zákazom zo strany cirkvi.

S konečným riešením prišla samotná cirkev – s koledou začali chodiť samotní kňazi, aby tak rozšírili predstavu o jej kresťanskom charaktere. Koledovanie kňazov sa následne zachovalo na celé stáročia, hoci nie vždy sa stretlo s pochopením zo strany cirkvi ako takej.

Kňazi počas obchôdzok žehnali príbytky, kropili ich svätenou vodou, ofúkavali dymom z kadidla a na dvere písali letopočet s iniciálami C+M+B. Nápis Christus mansionem benedicat pochádza pôvodne z latinčiny a v preklade znamená Kristus požehnávaj tento dom. Kňazom robili pri obchôdzkach často spoločnosť aj rechtor, kostolník, speváci a miništranti. Za koledu boli obdarovaní naturáliami.

Trojkráľové hry

K sviatočnému dňu sa v minulosti tradične viazali aj tzv. trojkráľové hry. Išlo o ľudovú hru zobrazujúcu biblických mudrcov, ktorí sa prišli pokloniť Ježiškovi. Hlavné úlohy si zahrali chlapci preoblečení za postavy Troch kráľov – Gašpara, Melichara, Baltazára. Po ich boku vždy hrala aj štvrtá postava, známa ako Hviezdonos alebo Anjel. Ďalšími postavami mohli byť pastieri či Mária a Jozef.

Účinkujúci chodili z domu do domu, aby obyvateľom zaspievali a zavinšovali. Keďže za svoje vystúpenia dostávali aj odmeny, hry predstavovali možnosť, ako si niečo málo privyrobiť. Spievané piesne boli podobné tým, ktoré ľud poznal z vianočného a novoročného obdobia.

Trojkráľové hry sa konali už v stredoveku, kedy ich hrávali učitelia, študenti, žiaci a nemajetní obyvatelia. Neskôr ich prevzala roľnícka aj remeselnícka mládež. Táto tradícia sa na našom území rozšírila a v minulosti udržiavala najmä na strednom a východnom Slovensku.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: vedanadosah.cvtisr.sk mackoviahracky.sk ludovakultura.sk

Tituálná foto: freepik.com