Šarlatáni – ako klamliví liečitelia ovládali obyvateľov južného Slovenska?

Slovo šarlatán vo väčšine ľudí evokuje pocit nedôvery a pochybností. Niet sa čomu čudovať, týmto pomenovaním sa už celé stáročia označujú (prevažne) ľudia, ktorí ťažili z ľudského strachu zo smrti či rôznych nákaz a chorôb. Títo „zázrační lekári“ však svojich pacientov neliečili, svojimi pochybnými metódami skôr škodili a v krajných prípadoch privodili smrť!

Hochštapler, felčiar, podvodník, švindliar, mastičkár či šarlatán… hovorte im ako chcete. Podstata ich práce bola rovnaká. Avšak ako dejiny ukazujú, základom šarlatánstva nemusí byť vždy len podvod. Hoci za základný kameň šarlatánstva sa považuje šírenie podvodných liečebných postupov, spadať sem môžu aj prípady, kedy sú obchodníci s rôznymi medikáciami mylne presvedčení o účinkoch svojho tovaru.

(Smrteľnými) chybami až k modernej medicíne

Dnešnú formu zdravotnej starostlivosti možno považovať za modernú a pokrokovú. Pozná lieky a liečebné postupy, ktoré necelé storočie dozadu neexistovali. Aj preto je chvíľami ľahké zabudnúť, čo k tomuto obrovskému pokroku viedlo.

Pre hlúpe a často nevedomé omyly lekárov trpelo a zomrelo mnoho pacientov. Ani jeden z dnešných medicínskych úspechov by ale nevznikol, keby niekto nezačal pochybovať a hľadať lepšie, humánnejšie, účinnejšie a bezpečnejšie spôsoby. Títo priekopníci to nemali vo svojej práci ľahké. Mnoho zdravotníkov, ktorých mená dnes pozná celý svet a ktorí priniesli obrovské pokroky, bolo sprvu zosmiešňovaných a znevažovaných. Spomeňme napríklad mená medicínskych velikánov ako boli Louis Pasteur, Joseph Lister, Robert Koch, James Syme, Ignác Filip Semmelweis a mnohí ďalší.

Vzostup medicíny mal aj svoju odvrátenú stránku. Bádatelia sa slepo predháňali v prípravách nových, účinnejších a užitočnejších liekov. Niektorým ľuďom zdravie čoskoro prestalo stačiť, túžili po nesmrteľnosti. A práve týmto prianím vydláždili cestu pre rozmach šarlatánstva. Je sa však čomu čudovať? Snáď nikto neodolá prísľubu rýchleho a jednoduchého riešenia problémov so zdravím. V ani nie tak dávnej minulosti by aj mnoho súčasníkov podľahlo sladkým rečiam mastičkárov v prezlečení za spasiteľa.

Besnota a liečivé rastliny

Jedna zo známych káuz šarlatánstva na území dnešného Slovenska sa spája s rodinou Allmanovcov a ich liečebnými postupmi proti besnote. Boli zaryto presvedčení, že besnotu „vyliečia“ za pomoci liečivých rastlín. Rodina zo sv. Anny v Liptovskej župe svoje metódy prísne chránila. Svojim tajnostkárstvom na seba ale strhli pozornosť okolitých obyvateľov.

Úrady sa o činnosti Allmanovcov dozvedeli v roku 1908 po poskytnutí nedovolených liečebných úkonov manželom Poplanovcom z obce Bziny na Orave. Pár odmietol očkovanie proti zákernej besnote a miesto toho sa obrátil na rodinu Allmanovcov. Netrvalo dlho a bola proti nim zorganizovaná kampaň v oravských novinách. Avšak vzhľadom na vtedajšie priaznivé odporúčania úradných lekárov a pochvaly od obyvateľstva im bolo liečenie naďalej dovolené. Jeden z krajových poslancov označil ich činnosť za ľudové liečiteľstvo, ktoré zákon nijako nezakazoval. Liptovský podžupan sa pre nich dokonca pokúsil vybaviť oficiálne oprávnenie na liečbu obyvateľstva.

S príchodom roku 1920 musela rodina čeliť novej kauze – ženu z Prahy, ktorá pricestovala na návštevu príbuzných, pohrýzol besný pes. Na odporúčanie známych vyhľadala pomoc Allmanovcov, hoci podľa iniciatívy centrálnych orgánov mala putovať na liečenie do Pasteurovho ústavu v Prahe. Žena po ošetrení Allmanovcov požiadala o recept na ich zázračný liek. Z prvotného nesúhlasu rodiny sa napokon stal návrh na oslovenie prezidenta ohľadom oficiálneho povolenia praktizovať liečbu besnoty ich metódami.

Z listu pre prezidentskú kanceláriu ale bolo usúdené, že Jozef Allman praktizuje neoprávnenú lekársku prax, ktorá sa mala dôkladne prešetriť. Rodine do karát hrala mimoriadne dobrá povesť a účinnosť ich liečebných postupov. Keď boli v roku 1922 medzi lekárov v regióne Liptovského sv. Mikuláša rozoslané dotazníky, Jozef Allman a jeho rodina sa tešili z pozitívnych ohlasov. Ani jeden z oslovených lekárov nemohol uviesť, že by niekto ošetrení u Allmanovcov ich praktikám podľahol.

Séria testov v niekoľkých špecializovaných ústavoch ale nedopadla tak, ako si Allmanovci želali. Finálna správa zdôraznila, že podporovatelia Allmanovského liečenia metódu odporúčali z nevedomosti alebo dokonca s úmyslom oklamať jednoduchý vidiecky ľud. Allmanovci ale neboli označení za podvodníkov, ktorí by sa snažili zbohatnúť – boli to slušní ľudia, ktorí boli o účinnosti svojej metódy pevne presvedčení a následný zákaz činnosti sa ich veľmi dotkol.

Skúsenosti doktora Júliusa Markoviča

Dokumenty o šarlatánstve z konca 19. storočia máme aj vďaka doktorovi Markovičovi. Upozorňoval, že najviac praktizovaným zlozvykom bolo tzv. púšťanie žilou – ľudia si stále mysleli, že sa takýmto spôsobom telo očisťuje od škodlivých látok. Doktor Markovič sa snažil ľudu aj kšeftárskym „zdravotníkom“ vysvetliť, že táto metóda nemá so zachovaním zdravia nič spoločné. Šarlatánom nešlo o zdravie ľudí, videli iba peniaze, ktoré si za procedúru pýtali.

V inom prípade spomína doktor Markovič na ochorenie, ktoré bolo ľudovo známe aj pod menom „pohnutá matka“. Zväčša sa pod týmto ochorením rozumeli všemožné bolesti, napríklad hrče alebo urologické problémy. Ženy s týmto problémom lekára vyhľadali len výnimočne, dávali radšej na rôzne mastičky, roztieranie a aplikáciu odporúčaných babských liekov. Keď ich problém nevymizol a k lekárovi nakoniec prišli, zväčša už bolo prineskoro.

Ďalším zaujímavým prípadom je podľa doktora Markoviča aj diagnóza, ktorú ľud poznal pod menom „honpara“. Išlo o chrasty na hlave následkom kožného ochorenia – koža sa zapálila a vytvorili sa malé pľuzgiere s tekutým hnisavým obsahom. Ľudia verili, že tvrdý pancier, ktorý sa na hlave vytvoril z vyschnutého hnoja a zlepených vlasov, nebolo dovolené odstrániť. Keby to urobili násilne, údajne by prišla ďalšia, smrteľná choroba. Doktor Markovič pacientov s touto chorobu poučoval, že zanedbanie hygieny k ich uzdraveniu nepomôže. Práve naopak. V prípade neprítomnosti lekára navrhoval, aby sa na zlepené vlasy 2 až 3 dni prikladal obyčajný olej. Bolestivú kožu mali následne upokojiť studenými obkladmi a sušiacim púdrom.

Za trhanie zubov do väzenia

Návšteva zubnej ambulancie nebola lacný špás. Aj preto chudobnejší takúto formu odbornej pomoci vyhľadávali skutočne minimálne. Radšej uprednostňovali rôzne alternatívne metódy od nevyučených „špecialistov“. Túto skutočnosť môžeme vidieť aj na prípade nedovoleného trhania zubov v Smolníku začiatkom 20-tych rokov minulého storočia.

Ako úradný lekár tu pôsobil doktor Ivan Jankura. Po problémoch s autoritami bol vymenovaný za obecného lekára pod podmienkou, že zloží sľub vernosti ČSR. V roku 1923 sa doktor Jankura stal predmetom vyšetrovania po uverejnení novinového článku, ktorý informoval o nelegálne vykonávaných stomatologických zákrokoch v obci. Takéto konanie pri výsluchu poprel. Hájil sa názorom, že ide o vykonštruovaný útok na jeho osobu.

Do prípadu sa ale zamiešala Mária Štarková, ktorá v minulosti vykonávala spomínané trhanie zubov – pracovala v tabakovej továrni a pritom pomáhala závodnému lekárovi. Keď pacientov pribúdalo, zuby začala trhať aj u seba doma. V tejto „praxi“ pokračovala aj počas ordinovania doktora Jankuru (okrem iného zastával post závodného lekára). Ukázalo sa, že o jej činnosti všetko vedel a s jej provizórnou „zubnou ambulanciou“ ticho súhlasil. Mária Štarková trhala zuby do svojej staroby a nikdy sa jej nebolo stalo, žeby niekto z jej pacientov trpel následkami. Tejto role sa následne ujal jej syn Ľudovít, ktorý v trhaní zubov pokračoval až do doby, kým mu zubárske kliešte neboli zabavené istým detektívom.  

Ľudovít Štark uviedol, že ich služby vyhľadávali ľudia z celého okolia. Jeho matka sa mala postarať o zuby niekoľkým tisícom ľudí. Extrakciu zubov vykonávali nasledovne: pacient sa posadil, Štark zub prezrel, poklepal po ňom a ak pacient uviedol, že to bolelo, zub bol očistený a vytrhnutý. Rana bola následne vymytá octom.

Podobnú činnosť v rovnakej továrni poskytovala aj Žofia Murgašová. Svoj biznis vykonávala asi 4 roky, pričom za každý zub si účtovala od jednej do dvoch korún. Rovnako ako doktor Jankura či Štarkovci, aj ona po obvinení prehlásila, že nič zlé neurobila. Pacientom pomáhali za symbolické sumy a pritom im nespôsobovali žiadne vážne následky. Lekári však zostali pobúrení laickými pokusmi o liečenie a po medializácii celej kauzy dostali obvinení ultimátum – ak neprestanú so svojou nelegálnou praxou, bude im odňatá sloboda.

Šarlatáni v uliciach Nových Zámkov

Na záver si urobme ešte malú zastávku v  Nových Zámkoch. V mnohých historických dokumentoch sa môžeme dočítať, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti bolo dlhodobo na území dnešného Slovenska na veľmi nízkej úrovni. Ešte na začiatku devätnásteho storočia bežne pripadalo na jedného uhorského lekára až 75-tisíc pacientov.

Nedostatočný zdravotnícky personál pocítili aj Nové Zámky. Dokonca ešte ani začiatkom 18. storočia mesto neevidovalo činnosť riadneho mestského lekára. Zúfalí pacienti iba márne hľadali študovaného odborníka, ktorý by im efektívne a bezpečne uľavil od ťažkostí. Podľa štatistík z roku 1764 pôsobili v celej nitrianskej župe štyria lekári, tridsiati traja chirurgovia (ránhojiči) a dve diplomované pôrodné baby. Za svojim vzdelaním museli často vycestovať za dnešné hranice Slovenska. Väčšina z nich študovala v relatívne blízkej Budapešti.

Nie každému však robil kritický stav zdravotníctva vrásky na čele. Našli sa ľudia, ktorí chytili príležitosť za pačesy a so svojimi neodbornými pokusmi sa pustili do „záchrany“ obyvateľstva. Ešte aj v roku 1803 vykonávali v Nových Zámkoch odborné lekárske funkcie nekvalifikovaní a neštudovaní felčiari či šarlatáni. Veľká väčšina z nich sa základu svojho remesla priučila niekde mimo školských lavíc, bez dozoru profesorov a iných odborníkov.  

Baktérie, vírusy a rôzne nákazy sa však nezastavia pred ničím. Každý z nás čas od času potrebuje navštíviť lekára, inak tomu nebolo ani v minulosti. Práve naopak, ľudia žijúci v horších hygienických podmienkach boli omnoho náchylnejší na rôzne ochorenia. Neduhy prinútili aj zúfalých Novozámčanov, aby vložili svoje životy do rúk amatérskych liečiteľov. Šarlatáni svojim pacientom primárne ordinovali rôzne prečisťujúce prostriedky, púšťali im žilou a podobne. Medzi ich obľúbené recepty patrili lieh či pálenka z raži, pričom zlomeniny dávali do šindle. Vzhľadom na ich nekvalifikovanosť sa teda vážne nemožno čudovať, že mnoho pacientov ich liečiteľské praktiky neprežilo.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: Šarlatáni (Kang, Pedersen, 2020); Nové Zámky v minulosti a súčasnosti (Kočiš, 1967); nspnz.sk