V detstve sa za príbehy svojej mamy hanbila. Dnes je Anna Sládkovičová jednou z najznámejších rozprávačiek na Slovensku

Osobnosť mesta Šurany, pani Anna Sládkovičová, oslávila tento rok svoje 90te narodeniny. Pri tej príležitosti sme ju oslovili, aby sme sa dozvedeli čo najviac o jej rozprávačských začiatkoch a najväčších úspechoch. Ktorý z príbehov je jej obľúbený a ako si pamätá na svoje detstvo? Zaspomínala si aj na minulé časy.

V časoch bez internetu, televízie a dokonca niekde aj bez elektriny a kvalitného osvetlenia si ženy krátili dlhé zimné dni rôznymi činnosťami. Či už piekli, varili alebo akurát vyšívali či háčkovali, tak sprievodnou činnosťou takýchto aktivít bolo rozprávanie. Rozprávanie vlastných príbehov alebo vymyslených príbehov sa v niektorých obciach stali obľúbenými, tak sa stalo napríklad aj v rodnej dedine Anny Sládkovičovej, rodenej Majerčíkovej, ktorá často pri takýchto príležitostiach počúvala príbehy z úst svojej mamy.

Dar od mamy rozprávačky

Pani Sládkovičová je dnes v Šuranoch a okolí uznávanou rozprávačkou ale kedy objavila v sebe nadanie rozprávačky? „Ja vlastne už ani neviem presne ako to celé bolo, ale v roku 1997 ma niekto prihlásil na Rozprávačské Lodno. Vtedy som si spomenula na to, že ja vlastne aj mám celkom blízko k rozprávačstvu, keďže v mojom detstve, keď sa konali zabíjačky a skladal sa tabak, tak sa zišlo viacero rodín a moja mama bola pri týchto udalostiach známa rozprávačka. Takže pravdepodobne som tento talent zdedila po mojej mame,“ hovorí na úvod Anna Sládkovičová. Pani Anna tiež prezradila, že sa za svoju mame hanbila. „Mami, veď sa vám každý smeje, keď niečo hovoríte,“ hovorievala mladá Anna. Nakoniec však zistila, že jej mama nehovorí nič zlé, kľúčom k jej úspechu bolo nárečie a príbehy z vlastného života, ktoré boli podané s humorom a nadhľadom. V dospelosti si tak aj pani Anna osvojila tieto znalosti a dnes rozpráva príbehy aj o svojej mame. „Rada rozprávam napríklad ten príbeh, keď som bola mladá a mala som prvých pytačov. Moja mama ich všetkých odháňala s tým, že veď si nemôžem vybrať hneď z tých prvých,“ spomína na svoju mamu.

Rozprávanie v kroji

Príbehy pani Anny nie sú jedinečné len svojím obsahom a podaním, ale rozprávačka dbá aj na svoj odev. Na každé vystúpenie si oblieka kroj, ktorý si urobila sama. Inšpirovala sa krojmi z obce Maňa (okres Nové Zámky), ktoré sú známe tým, že sú čierne. Pani Anna hovorí, že samotný kroj nie je až taký honosný, ale napriek tomu upúta na prvý pohľad. „Nie je veľmi vyšívaný. Čo je vyšité sú rukávy a čierna zástera je zdobená farebnými kvetmi. Na zástere je tiež aj biela šatka, ktorá je pekne ozdobení kvetinkami,“ opisuje pani Anna svoj odev. Komplet tvorí aj čepiec a čierna vesta s kvetmi. Poskladať takýto kroj trvalo Sládkovičovej rok, pomáhali jej aj kamarátky.

Úspech v každom smere

Pani Anna sa po prvotnom presviedčaní nakoniec našla v rozprávačstve. „Zo začiatku si každý myslel, že som herečka,“ hovorí rozprávačka s úsmevom. Tajomstvom je to, že pani Anna rozpráva príbehy, ktoré sú jej blízke a tak ich vie podať naozaj s hereckým výkonom. Dnes má pani Sládkovičová na konte niekoľko domácich i zahraničných úspechov. Medzi najvýznamnejšie patrí Zlatá cena Matice Slovenskej, ktorú získala Sládkovičová za dlhoročné reprezentovanie Slovenska v recitácii a zachovávanie odkazu našich predkov. Od roku 1998 sa zúčastňuje národného festivalu rozprávačov v Lodne, kde získala množstvo ocenení s príbehmi autorky Oľgy Némethovej. Anna Sládkovičová má blízko aj ku spevu. Je dlhoročnou členkou skupiny Šurianka a Speváckeho zboru Kantáta. Niekoľko rokov sa tiež angažovala aj v oblasti písania poézie a prózy.

Postoj chvíľočku

Už sa trochu zmráka.
V očiach už nie je ten lesk,
na tvári je vráska.
Čas letí ako blesk…

Ty, čas neúprosný,
postoj chvíľočku,
chcem si zaspomínať
na mladosť trošičku.

Mladosť  moja mladosť,
či si bola krásna.
Až teraz si to uvedomujem,
keď v očiach už nie je ten lesk
a na tvári je vráska.

Anna Sládkovičová

Pandémia koronavírusu zapôsobila aj na umeleckého ducha pani Anny. Hovorí, že počas izolácie stratila hlas a inšpiráciu pre ďalšiu tvorbu. V tom čase prišlo pozvanie od primátora mesta Šurany, Ing. Mareka Oremusa, ktorý pri príležitosti 90-ročného životného jubilea dal pani Sládkovičovej možnosť na vystúpenie. „Keď som vstúpila do synagógy a uvidela všetkých ľudí, ktorí sa na mňa tešia, tak som ožila pred mikrofónom a vedela som znova rozprávať.“ Pri tejto príležitosti sa mesto Šurany v spolupráci s Nitrianskym samosprávnym krajom postaralo aj o jedinečnú brožúru, ktorá zachytáva významné míľniky zo života Anny Sládkovičovej.

Rada rozprávam napríklad ten príbeh, keď som bola mladá a mala som prvých pytačov.

Hudobné vlohy v rodine sa jednoznačne nedajú zaprieť. Anna Sládkovičová a jej manžel Tibor mali obaja blízko k hudbe, čo zdedili aj ich deti Elena, Andrej a Ján. Dnes pani Anna rada spomína na minulé časy ale s rovnakou radosťou si užíva aj prítomnosť svojej rodiny a tiež obľubuje kvety. „Mám rada kvety, najmä muškáty. Aj môj manžel sa stále motal v záhrade, toto si odniesol aj  môj syn Andrej, ktorý má dnes záhradkárstvo,“ ukončuje náš rozhovor pani Anna Sládkovičová: šurianska rodáčka, majsterka hovoreného slova, lauretánka Vansovej Lomničky a mnohonásobná víťazka Rozprávačského Lodna.