Kajakár Juraj Tarr: Na olympiáde v Pekingu sme mohli získať aj zlato

Komárňan Juraj Tarr sa rozhodol ukončiť svoju profesionálnu kariéru kajakára. Slovensko reprezentoval v rýchlostnej kanoistike po boku Erika Vlčeka aj bratov Riszdorferovcov. Za dvadsať rokov získal štyri tituly majstra sveta a dve strieborné olympijské medaily. Svoje najväčšie víťazstvo avšak nedosiahol v kajaku.

Ako profesionálny športovec ste boli na scéne 20 rokov ale s kajakom ste sa určite stretli už ako mladý chlapec. Kedy to bolo? Pamätáte si na svoje začiatky?

Keďže môj otec bol kanoista, tak som v kajakárni v podstate vyrastal. Niektoré deti boli v tom čase na sídlisku a ja som bol v kajakárni s otcom, občas sa k nám pridala aj mama. Zo začiatku som sa tam len chodil kúpať a motal som sa okolo ale prvý kontakt s loďou prišiel keď som mal 7-8 rokov. Môj otec veľmi chcel aby som bol kanoista, takže to som skúšal. Lenže sa mi to nepáčilo a tak som ako malý urobil takú menšiu scénu, že keď nemôžem robiť kajak, tak nebudem nič (smiech). No a nakoniec som pri ňom ostal.  

Vedeli ste hneď, že z vás bude profesionálny športovec?

Ako dieťa som to tak nevnímal. My sme v kajakárni boli ako veľká rodina, spolu sme sa hrali a trénovali. Kajak sme začali brať vážnejšie keď sme mali tak 13-14 rokov a na vážnosti to vždy nabralo, keď sme sa dostali do vyššej a vyššej kategórie.

Kedy sa Vám prihodil prvý úspech, prvá výhra?

Keď som bol ešte dieťa, tzv. mini kajakár, tak som najlepšie skončil vždy druhý, nikdy som nebol najlepší. Potom keď sme prešli do týchto kategórií lodí, ktoré sú teraz, vtedy som začínal byť na vrchole. Ale ten rozhodujúci bod prišiel vtedy, keď som v roku 1995 vyhral majstrovstvá Slovenska na 1000 metrov v kategórii jednotlivcov a vďaka tomu som sa dostal do juniorskej reprezentácie. Tam to už začalo byť vážne.

Prvé zlato ste získali v roku 2007 na majstrovstvách sveta v Duisburgu. Aký to bol pocit vedieť, že sa Vám vyplatila tvrdá práca?

Ťažko sa opisuje ten pocit. Keďže titul majstra sa nerozdáva za každým rohom, tak to bolo naozaj niečo výnimočné. Vedieť, že sme boli v tom čase najlepší na svete a naša tvrdá práca mala výsledok, bol veľmi dobrý pocit a vážili sme si to.

Pamätám si ako sme s otcom zo zatajeným dychom pozerali kajak na olympiáde v Pekingu. Cítila som takú hrdosť. Boli ste aj vy hrdí na seba?

Prvá moja olympiáda bola v Sydney v roku 2000, kde sme skončili štvrtí. Potom v roku 2004 sa mi nepodarilo dostať na olympiádu a v roku 2008 som sa už ocitol na tej v Pekingu. Chalani, nakoľko už získali medailu v Aténach, tak veľmi chceli získať ďalšiu medailu. To sa nám aj podarilo a bol to neuveriteľný pocit. Získali sme striebro ale priznám sa, že sme chceli zlato, lebo sme naň mali. Ale nevadí, lebo sme sa aj tak dostali medzi top lode, čo bola obrovská pocta.

Odkiaľ ste vedeli, že ste mohli získať aj zlato?

Bolo to vlastne celým tým rokom. Neustále sme vyhrávali rôzne poháre a majstrovstvá Európy, čo boli vlastne jediné preteky pred olympiádou. Tam boli všetky štáty, aby sa vedeli otestovať pred súpermi. Jediné, čo nám v tom roku uniklo, bolo stretnutie s Bieloruskom na 1000m. Súťažili len na 500m, v čom sme ich porazili, ale nakoniec na olympiáde nás na 1000m porazili, kde na posledných 250 metrov predviedli niečo, čomu nerozumieme doteraz. Okrem toho sme na nich ani nevideli, lebo neboli hneď vedľa nás. Možno toto všetko bolo súčasťou ich taktiky. Nevieme, ale aj striebro bolo pre nás veľkou výhrou.

„S Erikom sme komunikovali už len pohľadom a vedeli sme kto, čo spraví.“

Vedeli ste hneď, že idete ďalej a dostanete sa aj na ďalšiu olympiádu?

Samozrejme. Už aj to niečo hovorí o tom, ako veľmi sme chceli byť stále lepší a lepší, že som bol na štyroch olympiádach. Erik (Vlček), ak všetko dobre pôjde, tak najbližšie to bude jeho šiesta olympiáda a tak sa stane Slovákom, ktorý v najväčšom počte reprezentoval Slovensko na olympiáde.

Okrem K4 ste pôsobili s Erikom Vlčekom aj v K2. Ako sa Vám spolupracovalo? Určite sa medzi vami vytvorilo silné priateľstvo.

My sme s Erikom vlastne spolu vyrastali a trénovali.  Už ako deti sme sa spolu hrali v kajakárni a mali sme veľmi dobrý vzťah. My sme vlastne už tak dlho tvorili ako tím, že sa nám kamaráti smiali, že sme spolu častejšie ako s našimi priateľkami (smiech). My sme poznali každý jeden krok toho druhého, či už išlo o tréningy jednotlivcov alebo v skupine. S Erikom sme komunikovali už len pohľadom a vedeli sme kto, čo spraví.

Je zrejmé, že Vás trénovala aj legenda mesta – pán Tibor Soós. On bol aký tréner?

Úplný pohoďák. On trénoval už veľa úspešných ľudí, takže vedel čo robí. Na ňom bolo veľmi dobré, že bol kľudný, v pohode, nekričal, nikdy som ho nevidel nervózneho a veľmi dobre vedel upokojiť situáciu. Napríklad keď sa udialo niečo na tréningu alebo pred pretekmi, tak to vedel zahrať do srandy a tak uvoľniť situáciu. Nikdy nebolo okolo neho napätie ale práveže kľud a pohoda.

Zároveň tvoril dobrý tím s Palom Blahom, kto bol náš reprezentačný tréner. Ten nás, na rozdiel od „Tibibácsiho“, zvykol aj trošku posekať (smiech). Oni sa tak dopĺňali.

Najväčšie úspechy vraj človek neprežíva v profesijnom živote, ale v súkromnom. Je to aj u vás tak? Považujete za úspešné aj niektoré méty v súkromnom živote?

Ak sa počíta aj zo zdravotného hľadiska, tak som tri roky bojoval s rakovinou, ktorú sa mi podarilo prekonať. To bolo jednoznačne moje prvé veľké víťazstvo a ďalej považujem všetko, čo som dokázal sám, za úspech. Ja som nikdy nič nepovažoval za neúspech a zo všetkého som si zobral ponaučenie. Celkovo sa riadim tým, že „všetko zlé je na niečo dobré“, pretože človek nikdy nevie dopredu, že do čoho ide, ale predsa by ho každá skúsenosť mala niekam posunúť.

Ako si spomínate na vaše K4 zostavy? V ktorej sa Vám jazdilo najlepšie?

To sa ťažko hodnotí, ale najdlhšie som bol v zostave bratia Riszdorferovci, Erik a ja. Boli sme zohratí a vytrvalí. Čo sa týkalo našej prvej zostavy v Sydney, tak sme boli síce krátko spolu, ale boli sme veľmi nadšení, že môžeme ísť na olympiádu. Ale najlepšia zostava bola tá posledná, čo sa týkalo trénovania a chémie medzi ľuďmi. To sme boli Erik Vlček, Tibor Linka, Denis Myšák a ja. Tam sa pracovalo veľmi dobre, stále bol kľud a každý z nás vedel, že čo má robiť.

Čo hovoríte na najnovšiu zostavu K4, ktorá by mala štartovať aj na olympiáde? (Erik Vlček, Adam Botek, Samuel Baláž, Csaba Zalka)

Táto zostava, ktorá vznikla ešte pred covidom, ja to najsilnejšie, čo sme v aktuálnej situácii mali. Máme veľa mladých a perspektívnych kajakárov, takže je z čoho vyberať. Aktuálne máme viac dobrých kajakárov, takže hovoríme o zdravom súperení, čo je dobré, keďže takto každý ukazuje svoje maximum. Čo sa týka tohto roku, ak sa šport dostane do starých koľají, tak je možné, že nastanú nejaké zmeny. Denis Myšák sa po zraneniach vrátil späť a vyšvihol sa, okrem toho je tu aj Gábor Jakubík. Ak sa tento rok budú konať domáce kvalifikačné preteky, tak sa ešte miestenky do Tokia môžu zmeniť.

V rozhovore pre aktuality.sk z roku 2019 ste sa ešte chystali na svoju ďalšiu olympiádu a kariéru ste neplánovali ukončiť. Prekazil Vám plány koronavírus?

Jednoznačne v tom mala svoju časť aj situácia ohľadom koronavírusu. Ja som si povedal, že keď sa mi nepodarí dostať na olympiádu, tak prvýkrát sa v roku 2020 mali v Maďarsku organizovať Majstrovstvá sveta v neolympijských disciplínach. Toto je dobré pre tých športovcov,  ktorí sa nedostanú na olympiádu, ale nechcú ukončiť sezónu a stále chcú pretekať. Tak som si povedal, že pôjdem aspoň sem, keďže olympiáda v roku 2024 už nepripadá do úvahy. To už budem mať vyšší vek. Bohužiaľ, kvôli opatreniam nevyšlo ani to Maďarsko, prišli obmedzenia a už by bolo pre mňa ťažké sa znova dostať do formy. Ako 42-ročný sa už tento rok nebudem naháňať s mladými, radšej si oddýchnem

V akej profesii by ste sa teda mohli najbližšie nájsť?

Rád by som ostal pri športe, uvidíme ako to pôjde. Bohužiaľ, aj v tomto zamiešal karty koronavírus, keďže sa nedá nikam vyvíjať. Ale veľmi rád by som obsadil nejakú trénerskú pozíciu.

Zdroj titulnej fotografie: Pravda