Za hranicami Juhu – Najsmrteľnejší vírus dejín zasiahol aj Slovensko!

Pravé kiahne sú považované za najničivejšie ochorenie v doterajších dejinách ľudstva. Snáď ani jedna choroba nepriniesla toľko trápenia a smrti, hoci ľudskú rasu už od jej počiatkov sužovali mnohé epidémie a pandémie.

Najsmrteľnejší vírus v našich dejinách mal o život pripraviť aj panovníkov ako anglická kráľovná Mária I., jej manžel William II., kráľovná Mária II., Ľudovít I. Španielsky či francúzsky kráľ Ľudovít XV. Nakazili sa ním aj osobnosti ako George Washington či Abraham Lincoln, ktorí však mali viac šťastia a hrobárovi z lopaty utiekli.

Ovčie kiahne pozná snáď každý z nás – väčšina si ich v detstve prežila na vlastnej koži. Doslova. Keď ale príde na pravé kiahne, nebezpečenstvo sa mnohonásobne zvyšuje. Prečo bol vlastne tento vírus taký nebezpečný?

Podstata vírusu

Pôvodcom ochorenia sa stali dva vírusy, a to variola major a minor. Práve variola major sa v populácii vyskytovala častejšie. Puzdro s dvojreťazovou DNA je mimo hostiteľskú bunku, teda človeka, úplne nečinné a neškodné. Akonáhle sa však dostane do ľudského organizmu, úplne ho ovládne a začne sa nekontrolovateľne replikovať.

Vírus je veľmi vysoko infekčný. Nakaziť sa ním dá aj pri obyčajnom styku s infikovanou osobou – úplne postačí obyčajné kýchnutie, zakašľanie alebo priveľmi blízky rozhovor s nakazenou osobou. Inkubačná doba ochorenia je približne 12 až 15 dní.

Symptómy

Prvé dva týždne na sebe nakazený nespozoruje žiadne príznaky. Postupne začína stúpať telesná teplota a na koži sa začnú objavovať červené vyrážky. Tie sa menia na bolestivé pupáky a pľuzgiere. Nie všetci nakazení musia mať na svojom tele rovnaké množstvo vyrážok – ich počet záleží od intenzity samotného ochorenia.

V najťažších prípadoch môže byť telo nakazeného červenými stopami pokryté úplne celé. Hocijaký pohyb, čo i len prevalenie sa v posteli na druhý bok, sa stáva mimoriadne bolestivý a takmer nemožný. Vyrážky môžu navyše začať veľmi ľahko krvácať.

Vírus pravých kiahní svojho hostiteľa netrápi len zvonka. Vyrážkami bývajú posiate aj niektoré vnútorné orgány, najmä pľúca, pažerák, žalúdok a črevá. Časť pacientov zomrela na otravu krvi, obehové či dýchacie zlyhanie. Infikovaní umierali pomaly a v bolestiach. Kto pravé kiahne prežil, bol väčšinou už navždy poznačený zjazvenou tvárou alebo slepotou.

Od múmií až po modernú civilizáciu

Prvá zmienka o pravých kiahňach siaha ďaleko do minulosti, približne do roku 1500 pred naším letopočtom. Tieto správy boli nájdené v historických lekárskych zápisoch z Indie. Zo zistenej prítomnosti vírusu v sarkofágoch sa predpokladá, že do Indie ho priniesli obchodníci z Egypta počas prvého tisícročia p.n.l.

Šíreniu pravých kiahní vo veľkom napomáhali kolonizácia a neustále objavovanie nových území. Nikto však presne nevie, ktorou cestou prenikol vírus do Európy. O pravých kiahňach na našom území totiž neexistujú žiadne dobové zápisy, dokonca ani zmienka v Biblii. Je ale známe, že toto ochorenie Európu najsilnejšie sužovalo počas 16. storočia, kedy bola úmrtnosť až 30%.

Masová úmrtnosť

Za vymiznutie pravých kiahní môže svet ďakovať Európe. V roku 1796 predstavil fyzik Edward Jenner očkovaciu látku, ktorá spôsobila pokles počtu nových nakazených. Vakcináciu začal podporovať a rozširovať aj jeho dobrý priateľ John Clinch.

Situácia sa ale v 20. storočí vymkla spod kontroly. Iba za rok 1950 pribudlo celosvetovo až 50 miliónov nakazených. Organizácia Pan American Health Organization preto spustila masovú kampaň, ktorá nabádala ľudí na očkovanie. Tým sa jej úspešne podarilo zastaviť vírus vo všetkých krajinách Ameriky, okrem Brazílie, Kolumbie, Argentíny a Ekvádora.

Keďže pravé kiahne sa aj naďalej šírili v mnohých krajinách, ktoré si očkovanie nemohli dovoliť, Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1967 prispela sumou viac ako 2 milióny dolárov na podporu šírenia vakcinácie. Okrem toho začalo monitorovať situáciu metódou, ktorú navrhol český epidemiológ Karel Raška. Posledný prirodzený prípad nákazy bol zistený v roku 1975 u trojročného dievčaťa z Bangladéša.

Slovensko v boji s pravými kiahňami

Územie dnešného Slovenska bolo do roku 1918 súčasťou Habsburskej monarchie. História očkovania na našom území teda siaha až do obdobia slávneho Rakúsko-Uhorska. Cesta vakcinácie do Uhorska, respektíve na územie dnešného Slovenska sa začala v rakúskej Viedni. V hlavnom meste monarchie sa už v roku 1799 uskutočnila prvá úspešná vakcinácia proti pravým kiahňam.

Jedným z prvých priekopníkov očkovania proti pravým kiahňam bol Michal Schönbauer, rodinný lekár grófa Balassu. Ten na panstve v dnešnom Malinove v máji 1801 očkoval šesť detí. O udalosti informovali v júni toho istého roku aj noviny Pressburger Zeitung.

Za očkovaním proti pravým kiahňam stáli aj ďalší odborníci. Medzi nimi aj praktický lekár Pavol Kolbány z Prešporku, dnešnej Bratislavy. Vedel, že k úspechu je potrebné poučiť obyvateľstvo, preto na stránkach Pressburger Zeitung publikoval seriál o výhodách vakcinácie. Vydal aj brožúrku o vakcinácii Einleitung… čiže Úvod do úplnej rozpravy o kravských kiahňach.

Schönbauer a Kolbany očkovali len v malom počte. Prvé hromadné a verejné očkovanie proti kiahňam Jennerovou metódou (kravskou matériou) vykonal prešporský lekár Teofil Zachariáš Huszty, ktorý v období od 18. 7. a 5. 8. 1801 vakcinoval 63 detí.

Po týchto vakcinačných úspechoch bol 9. 7. 1837 prijatý do užívania prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam. Slovensko sa po roku 1918 stalo súčasťou Československej republiky. Ešte aj v prvom roku existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov sa vyskytlo okolo 10-tisíc prípadov pravých kiahní. Republika sa preto rozhodla nadviazať na vyše 40 rokov starý vakcinačný program monarchie a v roku 1919 prijať nový zákon.

Návrh v parlamente zdôvodňoval poslanec a profesor medicíny Ladislav Syllaba. Neskrýval pritom skutočnosť, že zdravotné riziká spojené s vakcináciou skutočne existujú. Námietky odporcov očkovania však jasne spochybňoval vedeckými argumentmi. Upozorňoval, že smrteľné vedľajšie účinky vakcinácie sú podstatne nižšie ako pri podávaní narkózy.

Aj vďaka tomuto zákonu bol posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska hlásený v roku 1924, čiže takmer pred 100 rokmi. Bývalá Československá socialistická republika sa aj týmto krokom zaradila k popredným krajinám v povinnom očkovaní.

Odmietavé postoje Slovákov

Zďaleka nie vo všetkých regiónoch Československa sa darilo rozbehnúť povinné očkovanie podľa predstáv ministerstva verejného zdravotníctva. Najmä na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola súčasťou ČSR, to spočiatku išlo veľmi ťažko.

Na Slovensku to dlho súviselo s neusporiadanými pomermi. V mnohých okresoch sa sieť zdravotníckych zariadení iba začínala budovať. Chýbali nemocnice aj zdravotníci. Povinné očkovanie sa v porovnaní s českými krajmi oneskorilo. V decembri 1921 o problémoch porozprával Slovenskému denníku exminister zdravotníctva Ladislav P. Procházka: „Hlavnou prekážkou, ktorú bolo treba prekonať, bola neuvedomelosť mnohých ľudí na vidieku a ich nedôvera k zdravotníckym opatreniam. Viem o prípadoch, keď celá dedina, postihnutá neštoviciami, vysťahovala sa hlboko do lesa, vlečúc za sebou svojich nemocných, akonáhle prišiel na revíziu a pomoc okresný lekár.“

Možno ešte väčšie problémy spôsobovala na mnohých miestach nefungujúca verejná správa. Bývalý minister ešte dodal, že veľa maďarských lekárov po prevrate v októbri 1918 odišlo zo Slovenska a tí, čo zostali, odmietali zložiť sľub vernosti ČSR. Slovenských lekárov bolo žalostne málo, preto ministerstvo zdravotníctva poslalo na Slovensko českých lekárov.

Zlepšenie nastalo aj vďaka misii britského Červeného kríža, ktorú organizovala známa filantropka a humanitárna pracovníčka Muriel Pagetová na priamu výzvu prezidentovej dcéry Alice Masarykovej. Misia Pagetovej pôsobila na Slovensku od júla 1919 v najzaostalejších okresoch – na Kysuciach a Orave. Obyvateľstvo sa tu súčasne morilo aj s epidémiou škvrnitého týfusu a s krutým hladomorom.

V Turzovke vraj nebolo ojedinelé, ak z jedného domu zomreli naraz až traja členovia domácnosti.  Boli tu aj dni, kedy sa pochovávalo naraz až 12 zosnulých – prevažne detí. Práve v tejto obci zriadili Angličania prvý tzv. epidemický špitál, ktorý otvorili v novembri 1919 v budove miestnej školy. Spočiatku mal 30 postelí.

Napriek všetkému úsiliu sa nepodarilo povinným očkovaním pokryť všetkých, ktorí by vakcínu potrebovali. Problémy boli aj s preočkovaním. Preto v roku 1934 prijal parlament vládny návrh zákona o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam všetkých osôb nastupujúcich na vojenskú prezenčnú službu alebo výcvik náhradnej zálohy. V zdôvodnení bolo napísané, že sa predíde aj možnosti odopretia očkovania v civilnom živote.

Perly z našich dejín na záver

Zákon o očkovaní proti kiahňam v Československu podpísal prezident demokrat Tomáš G. Masaryk. Každému, kto odmietol vakcínu, hrozila pokuta až do 200 korún alebo trest väzenia do 14 dní.

Čo v tých časoch znamenalo 200 korún československých? Priemerný zamestnanec zarábal 135 až 260 korún mesačne, robotník v ľahkom priemysle 170 korún, poľnohospodársky robotník 50 až 90 korún. Kilogram chleba stál v roku 1921 okolo šesť korún, kilogram masla takmer 49 korún, liter mlieka 3,3 koruny.

Zákon však poznal aj výnimky. Od povinnosti očkovania boli oslobodení „tí, u ktorých lekár zistil, že by očkovaním proti kiahňam mohol byť ohrozený zdravotný stav“. Týkalo sa to predovšetkým „detí slabých a zle živených“. Pravda, len dovtedy, kým sa ich stav nezlepšil. „Každý je povinný pustiť lekára, vykonávajúceho verejné očkovanie, aj tých, čo mu pomáhajú alebo vedú záznamy, do domu alebo do bytu,“ uvádzalo sa v paragrafe 10 zákona č. 412 prijatého 15. 7. 1919.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: refresher.sk hashtag.zoznam.sk topky.sk solen.sk teraz.sk zurnal.pravda.sk